Aktuálna povaha a problémy kapitalistického hospodárstva

K napísaniu tohto článku ma priviedli viaceré tvrdenia, že situáciu v svetovej ekonomike a východiská z nej nemožno vysvetliť pomocou zastaraného pojmového aparátu a teórie marxizmu-leninizmu. Viacerí ľudia, s ktorými som mal tú česť diskutovať, tvrdia, že vhodné vysvetlenia a návody ponúkajú výhradne alternatívne ekonomické prístupy, ktoré rátajú s faktami ako 1. že svetovú ekonomiku ovláda len niekoľko subjektov (bánk či rodinných klanov), ktoré si podriadili celé štáty s ich politickým a hospodárskym životom či 2. že súčasný ekonomický systém je úžernícky, založený na fiktívnom kapitále a na ničím nekrytých peniazoch a pod.. Občas je až zábavné sledovať, ako sa mnohí usilujú znovuobjaviť už dávno známe fakty a ako vymýšľajú nové, často krkolomné vysvetlenia hospodárskych procesov miesto toho, aby siahli po existujúcich a spoľahlivých popisoch fungovania kapitalistického hospodárstva v epoche imperializmu.

Rozhodol som sa preto ponúknuť protiváhu rôznym „moderným“ vysvetleniam príčin svetovej hospodárskej krízy, kapitalistického znárodňovania a ďalších ekonomických faktov sumarizáciou vybraných poznatkov marxistickej politickej ekonómie. Článok je pritom (až na jeho posledný odsek) koncipovaný ako konfrontácia výňatkov z medializovaných informácií a kurzívou oddelených poznámok autora s citátmi a parafrázami z literatúry, uvedenej na konci článku.

1. Kto ovláda americkú a globálnu ekonomiku

V pomerne nedávnej minulosti inšpiroval vznik celého hnutia pokrokový film Zeitgeist, ktorý priniesol o. i. pre mnohých šokujúcu informáciu, že v pozadí politiky a hospodárstva USA dlhodobo stojí niekoľko amerických finančníckych rodín, ako Rockefellerovci, Rotschildovci, Morganovci či Warburgovci. Poznatky o úzkej skupine subjektov ovládajúcich globálnu ekonomiku prináša tiež nasledujúca (tu krátená) mediálna správa:

Nedávno boli Švajčiarskym federálnym technickým inštitútom ETH zverejnené výsledky analýzy prepojenia hospodársky najvplyvnejších nadnárodných spoločností, ktoré ovládajú globálnu ekonomiku. Rozbor vzťahov medzi 43 060 nadnárodnými korporáciami ukázal 1318 spoločností, najmä bánk, s vzájomne prepletenými vlastníckymi vzťahmi, ktoré vo svojich rukách sústreďujú ekonomickú moc. Tvoria akési tvrdé jadro, ktoré cez podiely v ďalších inštitúciách vlastní väčšinu najväčších a najziskovejších spoločností obchodovaných na burze a výrobných firiem. V tvrdom jadre je ešte tvrdšie Ďalšie rozmotávanie siete vlastníctva priviedlo k poznatku, že v tomto tvrdom jadre existuje ešte menšie a ešte tvrdšie jadro, akási superentita elitných spoločností. Tvorí ju 147 nadnárodných korporácií s takými pevnými vzťahmi, že by sme ich v slovníku fyzikov azda mohli označiť ako silné interakcie, ktoré umožňujú existenciu stabilných atómových jadier. Na spoločnom vlastníctve tejto špičky sa podieľajú všetci jej členovia, ktorí cez komplikovanú sieť vzťahov kontrolujú 40 percent všetkých svetových nadnárodných spoločností. Menej než jedno percento všetkých spoločností pritom ovláda štyridsať percent celej siete. Čelo tohto ekonomického „top twenty“ tvorí Barclays Bank, Capital Group, Fidelity Investments a AXA. Sú v nej aj JP Morgan Chase & Co. alebo Goldmann Sachs.

Čo na to „zastaralá“ marxisticko-leninská politická ekonómia? Svetovú kapitalistickú sústavu podľa nej aktuálne charakterizuje kapitalistické spoločenské zriadenie v jeho parazitickej – imperiálnej fáze. Jedným zo základných znakov tohto štádia rozvoja kapitalizmu je existencia finančného kapitálu (ktorý vznikol splynutím kapitálu finančného a priemyselného) a v dôsledku toho existencia finančnej oligarchie. Banky využívajú voľné peňažné prostriedky a začínajú priemyselným podnikom poskytovať krátkodobé a dlhodobé pôžičky, čím získavajú možnosť vplývať na činnosť podnikov a v rade prípadov aj určovať ich osud. Prostriedky bánk sa premiestňujú do priemyslu aj nákupov akcií a vytvorenia tzv. akciového systému, ktorý pri relatívne neveľkom objeme vlastného kapitálu dovoľuje kontrolovať mnohonásobne väčšie sumy cudzích kapitálov. Spolu s tým prebieha proces pohlcovania malých bánk veľkými a vytvárania monopolistických združení – bankových konzorcií.

Finančná oligarchia je podľa príručky politickej ekonómie neveľká skupina najväčších finančných kapitalistov, ktorí ovládajú priemyselné a bankové monopoly a fakticky vládnu v najdôležitejších odvetviach hospodárstva imperialistických krajín. V imperializme úzko súvisí proces sústreďovania výroby v najväčších podnikoch a vznik priemyselných monopolov so zväčšovaním bánk a vytváraním bankových monopolov. V niekoľkých bankách sa sústreďuje leví podiel všetkých vkladov. Bankami prechádzajú takmer všetky finančné operácie krajiny. Banky získavajú cenné papiere rôzneho druhu, akcie rozličných spoločností a stávajú sa spolumajiteľmi priemyselných, obchodných a iných podnikov. Na druhej strane magnáti priemyselných podnikov vystupujú ako spolumajitelia bánk. Magnáti finančného kapitálu súčasne zastávajú vedúce miesta v bankových a priemyselných monopolistických podnikoch. Rast monopolov finančného kapitálu vedie k tomu, že v hospodárstve imperialistických krajín vládnu málopočetné finančné skupiny. Napríklad v hospodárstve USA panuje rad najväčších finančných skupín, ktoré kontrolujú stovky korporácií v rôznych odvetviach priemyslu, bankovníctva, poisťovníctva atď. Sú to Morganovci, Rockefellerovci, Du Pontovci a i.

Charakteristickou zvláštnosťou panstva finančnej oligarchie je to, že finanční magnáti disponujú nielen cudzou prácou, ale aj cudzím kapitálom. Táto kontrola sa dosahuje prostredníctvom akciovej formy kapitálu, ktorá sa v období imperializmu všade rozširuje a prináša finančnej oligarchii ohromné zisky. Panstvo finančnej oligarchie v hospodárskom živote kapitalistických štátov sa spája a doplňuje jej panstvom v politike a ideológii, pričom magnáti finančného kapitálu, ktorí si podriadili ekonomiku, určujú aj politiku kapitalistických štátov. Vo vládnych orgánoch imperialistických krajín hlavné funkcie zaberajú alebo bezprostrednej predstavitelia finančnej oligarchie, alebo jej platení agenti. Napr. v kapitalistických Spojených štátoch amerických sa slovami J. V. Stalina vykorisťované masy nezúčastňujú a nemôžu sa zúčastniť na správe krajiny, už aj preto nie, že i za najdemokratickejších poriadkov za kapitalizmu nezostavuje vlády ľud, ale Rotschildovia a Stinnesovia, Rockefellerovia a Morganovia.

2. Akciovky, cenné papiere a fiktívny kapitál

V prostredí progresívne zmýšľajúceho obyvateľstva sa často diskutuje o fiktívnej povahe kapitalistickej ekonomiky, či už vo vzťahu ku krytiu peňazí, alebo vo vzťahu k reálnemu kapitálu, na ktorý sa v období pretrvávajúcej hospodárskej krízy zákonite začína orientovať stále viac a viac ľudí. Čo vraví na tieto problémy marxisticko-leninská ekonomická teória?

K podriadeniu mnohých podnikov a spoločností magnátmi monopolistického kapitálu preniknutím akciových spoločností, ktoré kontrolujú, do iných spoločností, slúži podľa citovanej príručky tzv. akciový systém. Akciový systém spočíva v tom, že vedúca – materská spoločnosť kúpi kontrolný balík akcií inej – dcérskej spoločnosti, ktorá si zasa podriaďuje vnukovské spoločnosti. Dôsledné uplatnenie akciového systému vedie k tomu, že materská spoločnosť podriadením si jednej spoločnosti prostredníctvom inej uskutočňuje kontrolu nad rozširujúcou sa pyramídou spoločností. Skupina finančných magnátov materskej akciovej spoločnosti disponuje kapitálmi celého radu iných akciových spoločností, ktoré v súhrne mnohonásobne prevyšujú ich vlastné prostriedky. Napríklad rodina amerických miliardárov – Rockefellerovcov – v prvej polovici 70. rokov XX storočia kontrolovala vlastným kapitálom, ktorý činil 5 mld dolárov, okolo 125 mld dolárov. Rodina amerického finančného magnáta Morgana o menšom počte členov rodiny ako kontrolovala podľa toho istého prameňa asi 170 mld dolárov cudzieho kapitálu.

Na kontrolu kapitálu akciovej spoločnosti nie je potrebné vlastniť kontrolný balí akcií. Formálne ide o balík 51% akcií, pretože však faktickú moc majú v akciových spoločnostiach majitelia veľkých akcií a masa drobných akcionárov reálne nemá vplyv na finančnú a výrobnú činnosť monopolov, podľa údajov z obdobia vydania citovanej príručky stačilo monopolom na kontrolu tej či onej spoločnosti zväčša len 15 – 20%, v niektorých prípadoch aj menší podiel akcií. Väčšina drobných akcionárov nemá nijakú úlohu v riadení akciových spoločností, pretože ich riadiace orgány sa formálne volia na valných zhromaždeniach akcionárov, kde každý disponuje počtom hlasov, úmerným množstvu akcií, ktoré vlastní.

Spojením mnohých individuálnych kapitálov a sústredením finančných úspor mnohých vkladateľov prostredníctvom predaja akcií vzniká akciový kapitál. Ten je formálne kapitálom odosobneným, pretože je vlastníctvom akciovej spoločnosti ako celku, nie jednotlivých členov. V skutočnosti ním však prostredníctvom kontrolného balíka akcií disponujú najväčší finanční magnáti. Akciový kapitál vystupuje na jednej strane v podobe reálneho výrobného kapitálu (nástrojov a pracovných predmetov, prevádzkových budov atď.), ktorý funguje vo výrobe. Na druhej stane nachádza svoje vyjadrenie v cenných papieroch akciovej spoločnosti – v akciách (účastinách) a dlhopisoch (obligáciách; dlžobných úpisoch vydávaných štátom alebo podnikom pri vypísaní dlžobnej pôžičky za stanovených podmienok, ktoré ich majiteľom na rozdiel od akcií nedávajú právo hlasovať na schôdzach akcionárov), ktoré sú zvláštnym „titulom vlastníctva“ a ktoré zároveň vystupujú v podobe papierových duplikátov skutočného kapitálu. Akcie, dlhopisy a iné cenné papiere, ktoré prinášajú ich majiteľom príjem, tvoria fiktívny kapitál. Akcie a dlhopisy obiehajú nezávisle od pohybu reálneho kapitálu podnikov. Suma kapitálu, ktorú predstavujú cenné papiere, je zvyčajne podstatne vyššia ako skutočný kapitál vložený v podnikoch akciových spoločností.

Fiktívny kapitál nie je reálnym bohatstvom a neplní nijakú funkciu v národnom hospodárstve. Jeho iluzórnosť možno pozorovať v čase burzových krachov, keď sa akcie a dlhopisy znehodnocujú o mnoho miliárd peňažných jednotiek, hoci skutočné spoločenské bohatstvo sa pritom nezmenšuje. Výhody toho, kto vlastni fiktívny kapitál sa zreálňujú tým, že je oprávnený pravidelne dostávať nadhodnotu, ktorá vzniká v rámci kapitalistickej výroby. Držiteľ akcií dostáva každoročne príjem v podobe dividendy a majiteľ dlhopisov v podobe úrokov. Pohyb cenných papierov sa uskutočňuje na burze cenných papierov. Zníženie alebo zvýšenie predajnej ceny akcii a dlhopisov a špekulácia s akciami a dlhopismi je efektívnym prostriedkom obohatenia veľkej buržoázie na úkor malých a stredných držiteľov cenných papierov. Fiktívny kapitál rastie v kapitalizme nepomerne rýchlejšie ako skutočný kapitál. J. V. Stalin uvádza fakt, že je emisia cenných papierov najdôležitejším úkonom finančného kapitálu, ako jednu zo základných čŕt imperializmu, v ktorom prebieha koncentrácia kapitálu do rúk monopolov. Rast fiktívneho kapitálu je vyvolaný širokým rozvojom akciovej formy kapitalistických podnikov, rastom príjmov z cenných papierov v súvislosti so zvýšením ziskov monopolov a znížením úrokovej miery z pôžičiek, ako aj rastom štátneho dlhu.

3. Rentieri a ich obete

Veľa sa špekuluje o tom, aká je ekonomická podstata rozširovania EÚ, keď sa každá z novoprijatých krajín podrobí neokolonizačným metódam finančnej oligarchie rozvinutých kapitalistických krajín. Privatizácia priemyslu, systému vzdelávacieho a zdravotníckeho systému či sociálneho a zdravotného poistenia, to všetko je založené na rentierskom základe politiky. Ide o rovnaký princíp, na základe ktorého v kapitalistickej spoločnosti epochy imperializmu fungujú extrémne parazitické vrstvy kapitalistov, podnikajúce výhradne s fiktívnym kapitálom. Ponímanie rentierstva v marxistickej politickej ekonómii dáva odpovede napr. na otázky, prečo francúzske a nemecké banky požičiavali Grécku, čo bude s Gréckom po reštrukturalizácii dlhu či vo všeobecnosti, aká je povaha hospodárskych procesov v krajinách pod diktátom Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky.

Zisky akciovej spoločnosti (okrem prostriedkov určených na rozšírenie výroby, na doplnenie rezervného kapitálu, okrem odmien manažmentu a daní) sa rozdeľujú medzi akcionárov vo forme dividendy na každú akciu. Z takýchto príjmov z cenných papierov, a tiež z úrokov z peňažných kapitálov, poskytovaných ako pôžičky, žije najparazitickejšia vrstva kapitalistickej spoločnosti – rentieri. Zvýšenie počtu akcií a dlhopisov a zväčšenie ich celkovej hodnoty svedčí podľa citovanej príručky o raste rentierov, ktorí definitívne stratili kontakt s výrobou a žijú len z príjmov z cenných papierov. Rozdvojenie akciového kapitálu je súčasne jasným príkladom fetišizácie kapitalistických výrobných vzťahov, pretože poberanie príjmu z cenných papierov vytvára ilúziu, akoby zisk vznikol bez výroby a nezávisle od nej. Rentieri získavajú svoje príjmy špekulačnou hrou a „strihaním kupónov“ a ich zamestnaním je, Leninovými slovami, nečinnosť. V epoche imperializmu vznikajú celé rentierske a úžernícke štáty, ktorých finančná oligarchia sa okrem privlastňovania monopolných ziskov vnútri krajín obohacuje i na úkor iných, predovšetkým menej rozvinutých štátov. Rentierske štáty používajú nové formy neokolonializmu (súhrn ekonomických, politických a ideologických prostriedkov používaných imperialistickými štátmi s cieľom nepripustiť samostatnosť a hospodársku nezávislosť menej rozvinutých štátov), pokúšajú sa dostať národy samostatných štátov do finančnej závislosti a zvečniť ich okrádanie v záujme obohacovania kapitalistických monopolov. Kapitalistické monopoly si privlastňujú značný podiel národného dôchodku týchto krajín v podobe ziskov z priamych investícií, zotročujúcich pôžičiek, poistenia, dopravných a iných služieb, ktoré poskytujú dlžníckym krajinám.

Kapitalistický štátny úver je úver, ktorý získava buržoázny štát prostredníctvom pôžičiek. Medzinárodný úver zasahuje ekonomické vzťahy medzi kapitalistickými krajinami a poskytuje sa tak v podobe obchodného, ako aj bankového úveru. Je nástrojom konkurenčného boja medzi kapitalistami rôznych krajín o výhodnejšie odbytové trhy, ziskovejšie vklady kapitálu a lacnejšie zdroje surovín. Tento úver používajú imperialistické štáty ako nástroj vykorisťovania, ekonomického útlaku a politického podmanenia si národov menej vyspelých krajín.

4. Prečo dochádza k hospodárskej kríze?

Do istej miery správne, aj keď vo rozdielnej miere úplné odpovede na otázku, prečo sa zhruba v roku 2008 začala svetová hospodárska kríza, ktorá následne viedla ku krízam rozpočtovým, ponúkajú mnohí bez toho, aby vedeli, že vlastne opakujú čiastkové závery marxisticko-leninskej teórie o kapitalistických cykloch a o hospodárskej kríze z nadvýroby.

Kapitalistický cyklus je vývoj kapitalistickej výroby v smere na seba nadväzujúcich fáz: kríza, depresia, oživenie a rozmach. Súhrn fáz od jednej krízy po druhú tvorí kapitalistický cyklus. Základom cyklického rozvoja kapitalistickej výroby je hospodárska kríza z nadvýroby ako hlavná fáza kapitalistického cyklu. Každá kríza završuje jeden cyklus a je začiatkom nového cyklu. V podmienkach súčasného kapitalizmu môžu pokusy buržoázneho štátu regulovať ekonomiku, narušiť následnosť fáz a niektoré jeho fázy môžu aj chýbať. Opatrenia, ktoré prijíma štát, nemôžu však odstrániť cyklický charakter kapitalistickej výroby a jej hlavnú fázu – krízu. Hospodársku krízu charakterizuje vyhrotenie všetkých protirečení kapitalistickej ekonomiky, ich dočasné násilné riešenie. Hospodárska kríza sa prejavuje v nadvýrobe tovarov a v prudkom zostrení ťažkostí s ich odbytom. Podniky sa buď zatvárajú, alebo značne obmedzujú výrobu tovarov, rastie masová nezamestnanosť, prudko klesá životná úroveň pracujúcich, obchod upadá, narúšajú sa peňažné a bankové vzťahy a dochádza k bankrotu priemyselných, obchodných a bankových firiem.

Príčinou hospodárskych kríz z nadvýroby je základné protirečenie kapitalizmu – protirečenie medzi spoločenským charakterom výroby a súkromnokapitalistickou formou privlastňovania výsledkov výroby. Toto protirečenie sa prejavuje v anarchii kapitalistickej výroby, v neustálom narušovaní proporcií v ekonomike kapitalistických krajín, v antagonistickom protirečení medzi výrobou a spotrebou, medzi buržoáziou a proletariátom. V priebehu kapitalistickej reprodukcie sa nevyhnutne odhaľuje nezmieriteľné protirečenie medzi cieľom kapitalistickej výroby a prostriedkami na jeho dosiahnutie. Kapitalisti v honbe za ziskom bezhranične rozširujú výrobu a vrhajú na trh stále väčšie množstvo tovarov. Súčasne zvyšujú stupeň vykorisťovania pracujúcich a snažia sa držať mzdu na najnižšej úrovni. V dôsledku toho kúpyschopný dopyt pracujúcich zaostáva za výrobnými možnosťami a zmenšuje sa v porovnaní so stále rastúcim objemom výroby. To nevyhnutne vedie k ťažkostiam pri realizácii tovarov, ktoré boli vyrobené v kapitalistických podnikoch. Tie zostávajú nepredané, podniky nemôžu uhradiť svoje náklady, a teda nemôžu pokračovať vo výrobe. V dôsledku toho sa narušuje výrobný proces v podnikoch, v odvetviach a v celej ekonomike. Z hospodárskej krízy sa kapitalisti dostávajú ničením časti výrobných síl (zatvárajú podniky, ničia tovary), stupňovaním vykorisťovania pracujúcich a obnovou fixného kapitálu, ktorá je základom východiska z krízy. Hospodárske krízy sa prejavujú vo všetkých sférach hospodárskeho života kapitalistickej spoločnosti (vo výrobe, rozdeľovaní, výmene a v spotrebe, v priemysle a poľnohospodárstve) a rozširuje sa ba celú svetovú kapitalistickú sústavu. Krízy vedú k štátnomonopolistickému kapitalizmu, k militarizácii ekonomiky, k inflácii a k ďalšiemu rastu protirečení v procese kapitalistickej reprodukcie.

5. Dôsledky krízy – kapitalistické znárodňovanie

O podstate kapitalistického znárodňovania, ktoré niekto dokonca považuje za znak nového spoločenského zriadenia či popretia základov kapitalizmu, koluje veľa mýtov. Kapitalistické znárodňovanie sa spomína najmä v súvislosti so záchranou bánk a ďalších podnikov v dôsledku hospodárskej krízy. Čoraz častejšie sa záchrana bánk skloňuje aj v súvislosti s riešením dôsledkov rozpočtových problémov kapitalistických štátov, ktoré padli a padnú za obeť úžerníckym kapitalistickým monopolom (Grécko, Taliansko...). Banky, ktoré týmto štátom požičali peniaze, budú zachraňovať imperialistické štáty ovládané tými istými veľkoburžujmi, ako tými, ktorí sú majiteľmi spomínaných bánk. Podáva „zastaralá“ marxisticko-leninská politicko-ekonomická teória nejaké vysvetlenie týchto procesov?

Podľa citovanej príručky je kapitalistické znárodnenie odovzdaním podnikov a odvetví výroby, ktoré sú majetkom jednotlivých kapitalistov, alebo ich združení, do vlastníctva buržoázneho štátu. Podstata kapitalizmu sa v dôsledku toho nemení, lebo vykorisťovanie práce zostáva, ale buržoázny štát vystupuje ako súhrnný kapitalista. Zvyčajne sa znárodňujú tie podniky alebo odvetvia výroby, ktoré sú v ťažkej hospodárskej situácii, nie sú dostatočne ziskové alebo sú stratové a potrebujú značné investície na svoje znovuvybavenie. Buržoázny štát zachraňuje kapitalistov pred bankrotom a štedro vypláca majiteľom znárodňovaných podnikov ich plnú hodnotu, ba často po mnohé roky aj úroky. Znárodnené podniky spravidla riadia ich bývalí majitelia, za čo dostávajú obrovské platy. Nezriedka po tom, čo štát z rozpočtu (t. j. z daní pracujúcich) znova vybaví podniky a zvýši ich rentabilitu, opäť ich odovzdá do vlastníctva jednotlivých kapitalistov alebo monopolov. Tento predaj štátnych podnikov sa uskutočňuje spravidla za veľmi nízke ceny. Takto sa monopoly obohacujú na znárodnení i na reprivatizácii, t. j. na odovzdaní štátnych podnikov do súkromných rúk.

6. Dôsledky krízy – rozvoj štátnomonopolistického kapitalizmu

S kapitalistickým znárodňovaním súvisí pojem štátnomonopolistického kapitalizmu, čo je taká forma monopolistického kapitalizmu, pre ktorú je charakteristické spojenie sily kapitalistických monopolov s mocou buržoázneho štátu s cieľom zachovať a upevniť kapitalistické zriadenie, dosahovať maximálne zisky, potláčať revolučné robotnícke a národnooslobodzovacie hnutie a rozpútavať dobyvačné vojny. Ekonomickým základom štátnomonopolistického kapitalizmu je mimoriadne zospoločenštenie výroby v kapitalizme, sústredenie obrovských kapitálov v rukách najväčších monopolov, čo vedie k nebývalému upevneniu ich moci. Kým v počiatočnom období rozvoja monopolistického kapitalizmu buržoázny štát bezprostredne nezasahoval do kapitalistického hospodárstva a rozšírená reprodukcia sa v zásade uskutočňovala bez priamej účasti štátneho aparátu, v období všeobecnej krízy kapitalizmu veľké monopoly využívajú vo svojom záujme zasahovanie štátu do hospodárskeho života krajiny i celý aparát štátnej moci. Štát v imperialistických krajinách vystupuje ako jeden z najdôležitejších prostriedkov zachraňovania zahnívajúceho kapitalistického zriadenia. V krajinách, kde vládne štátnomonopolistický kapitalizmus, neslabnú sociálne konflikty, naopak, nezmieriteľné protirečenia rozkladajú kapitalistickú spoločnosť. Kapitalistické monopoly všemožne hľadajú východisko v ešte väčšom využívaniu štátu proti ľudovým masám a v nástupe reakcie. Robotnícka trieda a všetci pracujúci zasa hľadajú východisko v podstatnej zmene podmienok hmotného a duševného života spoločnosti, zjednocujú a organizujú svoje sily, aby navždy skoncovali s kapitalizmom. Túto úlohu uľahčuje skutočnosť, že hŕstka veľkých monopolistov v honbe za vysokými ziskami si postavila proti sebe nielen široké vrstvy pracujúcich, ale aj značnú časť drobnej a strednej buržoázie. Dialektika štátnomonopolistického kapitalizmu je taká, že namiesto upevnenia kapitalistického systému, s ktorým počíta buržoázia, táto forma kapitalizmu ešte viac vyostruje protirečenia kapitalizmu, otriasa jeho základmi.

7. Dôsledky krízy – inflácia

Začnime opäť niekoľkými citátmi:

Ekonóm Pavel Staněk v rozhovore pre aktuality.sk: Najskôr to bude tzv. riadená inflácia na úrovni 8, 10, 15 percent a keď nezaberie, použijú ako hlavný vojnový nástroj hyperinfláciu. To znamená infláciu na úrovni 20, 30, 40 percent ročne.

Predseda parlamentného Výboru pre financie a rozpočet v článku na svojom blogu: Eurolídri chcú v eurovale „z jedného eura urobiť päť”. Ak tomu nezabránime, hyperinflácia je len otázkou času.

Fiktívnosť kapitalistickej ekonomiky podľa marxistickej politickej ekonómie dotvára kríza menovo-finančného systému kapitalizmu, ktorým je prudké narušenie menových a finančných vzťahov tak v celom kapitalistickom hospodárstve, ako aj v jednotlivých kapitalistických krajinách. Tá bola historicky podmienená akútnym zaostávaním zásob zlata a jeho zameniteľov za rastom svetového platobného obratu. Ako sa dozvedáme z marxistickej politickej ekonómie, nové systémy, ktoré zamenili krytie mien, nemôžu nahradiť reálne peniaze, akými je fyzické zlato, a teda nemôžu radikálne vyviesť menový systém kapitalizmu z krízového stavu, v ktorom sa ocitajú aj samé rezervné meny, na ktorých sa zakladá súčasný kapitalistický menovo-finančný systém. Žiadne opatrenia štátnomonopolistického charakteru nedokážu odvrátiť hroziace nebezpečenstvo znehodnotenia dolára, ktoré vyvolá krízu celého menovo-finančného systému kapitalizmu.

Kríza menovo-finančného systému kapitalizmu je spojená so stálym rozpočtovým deficitom, ostrejším prepukaním menovo-finančných kríz, drahotou a infláciou, ktoré sú chronickou chorobou mnohých kapitalistických krajín. Inflácia je pritom preplnenie kanálov peňažného obehu sumou papierových peňazí, ktorá je nadbytočná v porovnaní s potrebami tovarového obehu. Prebytok peňazí v obehu je obyčajne spojený so vznikom rozpočtového deficitu, keď buržoázny štát nie je schopný kryť z bežných zdrojov príjmov svoje prudko rastúce výdavky a je nútený pristúpiť k dodatočnému výdaju peňazí. Infláciou najviac trpí robotnícka trieda, reálna mzda ktorej prudko klesá v súvislosti s rastom cien spotrebných predmetov. Infláciou trpia aj drobní výrobcovia tovaru, pretože ceny ich produkcie rastú podstatne pomalšie ako ceny produkcie veľkých kapitalistických podnikov. Veľkoburžoázia sa vyhýba stratám z inflácie zvyšovaním cien svojich tovarov, predajom tovarov v zahraničí a premenou kapitálov na zlato, drahocennosti a zahraničné valuty. Veľkoburžoázia využíva úpadok malých a stredných podnikateľov, ktorí nevydržali inflačné otrasy, a skupuje za bagateľ ich podniky.

8. Záver – kam z konope?

Krízy prinášajú pracujúcim obrovské útrapy, prudko zvyšujú nezamestnanosť a značnej mase kapitalistických krajín hrozia hladom, biedou a vojnami, ktoré sú dôsledkom militarizácie ekonomiky imperialistických štátov a faktu, že imperializmus nedokáže riešiť svoje protirečenia mierovou cestou. Krízy však súčasne vyvolávajú odpor pracujúcich, spájajú a zjednocujú ich v boji proti kapitalistickému vykorisťovateľskému zriadeniu. Súčasný štátnomonopolistický kapitalizmus ako prejav snahy veľkoburžoázie upevniť kapitalizmus v čase jeho všeobecnej krízy je podľa Lenina najúplnejšou materiálnou prípravou socializmu, je tým stupňom historického rebríka, medzi ktorým a stupňom nazývaným socializmus niet nijakých medzistupňov.

Cesta určite nevedie cez voličskú podporu KSS alebo inej maloburžoáznej či buržoáznej strany. Dokonca vôbec nevedie cez buržoázny parlamentarizmus, aj keď by volebná účasť skutočne komunistickej strany, ak by taká na Slovensku existovala, nesporne mohla byť takticky zmysluplná a užitočná. V boji proti neobmedzenej moci monopolov sa, slovami Stalina, ukázalo, že obvyklé metódy robotníckej triedy – odborové organizácie a družstvá, parlamentné strany a parlamentný boj – sú úplne nepostačujúce. Ak nadviažem na Leninovu metaforu, medzistupňov medzi súčasným štádiom rozvoja kapitalizmu a socializmu niet, je však medzi nimi ostrá hranica, ktorá sa nazýva revolúciou. Oslabenie buržoázie vzájomnými bojmi vytvára predpolie pre frontálny útok na základne buržoáznej moci. A v tomto svetle možno východisko vidieť len v organizácii triedne uvedomelých – proletárskych skupín, ktoré sa budú cieľavedome a systematicky pripravovať na prekročenie spomínanej hranice, ku ktorej prídeme v čase, keď protirečenia kapitalizmu dosiahnu svoju maximálnu úroveň.

Semion Michajlovič

Literatúra:

A.V. Afanasjev, G. V. Donskoj, G. I. Libman: Politicko-ekonomický slovník. Definícia výrazov a hesiel z oblasti politiky a socialistickej ekonómie. Prel. J. Košnár. Praha : Pravda 1974, (orig. Politekonomičeskij slovar. Moskva : Izdateľstvo političeskoj literatury 1972)

Kol. autorov: Stručný filosofický slovník. Praha : Svoboda 1966

J. V. Stalin: Otázky leninizmu. Bratislava : Pravda 1951 (orig. Voprosy leninizma. Moskva : Ogiz, Gospolitizdat 1945)